Report No.1 alebo It is finally here!

Autor: Martina Hodošiová | 24.6.2013 o 16:36 | (upravené 24.6.2013 o 16:56) Karma článku: 6,09 | Prečítané:  533x

Poznáte to Stanovíte si cieľ a robíte všetko pre to, aby ste ho dosiahli. Ale zároveň (ak k tomu cieľu vedie dlhá cesta) nečakáte, že to vôbec raz príde. Cestu beriete ako cieľ. Keď som cestovala košickou diaľnicou smerom do maďarskej Budapešti, mala som pocit, že niekto stopol môj život a prehodil ma do iného, ktorý som vôbec nepoznala. Teda, nechcelo sa mi veriť, že to, o čo som sa osem mesiacov snažila, sa teraz plní. A nie v demo verzii, ale úplne celé, tak ako som si to vysnívala ja aj moja agentúra.

 

2.00 a.m. Letisko Budapešť a jeho vône sa miešajú s mravcami v mojom bruchu. Ozaj zvláštne chute. Rýchly spánok na stoličkách, nohy vyložené na kufroch a mravce si pozývajú na pomoc aj motýle.

 

6.50 a.m. Sedíme v lietadle smerujúcom do Viedne.

Chvíľu výpadok.

Aha, už dvadsať minút letíme.

Z únavy a vnútorných bojov som prespala štart lietadla. To sa mi teda nestáva.

 

9.00 a.m. Letisko Viedeň.

Po raňajkách za polovicu mojej mesačnej výplaty (OK, preháňam, ale skoro!) oxidujeme na nadrozmerných gaučoch s výhľadom na pristávaciu plochu a zbierku Lufthanských aeroplánov. Rozbroje v tráviacom trakte vrcholia, mravce vyhrávajú (o tých aj nabudúce).

 

11.00 a.m. Niekde nad Nemeckom.

Ešte stále pootvorené ústa nad veľkosťou lietadla, ktorým letíme najbližších deväť hodín. Neviem sa rozhodnúť čo skôr.

Začínam tvorbou vlastného playlistu hudby na vlastnej obrazovke. Ale dvojročný chlapček Maxi na sedadle predo mnou chytá talianske šarmy a žmurká a smeje sa jedna radosť. Venujem mu toľko času, že si ani nevšimnem, že sme takmer za oceánom. (Tak rada preháňam J )

 

 

6.00 p.m. Už neviem obsedieť.

So excited.

Všade okolo je šum a s pocitmi sme na tom myslím podobne.

Púšťam sa do debaty s tetou, Slovenkou, ktorá žije v Californii a presviedča ma o skvelom živote tam.

Až na tie zemetrasenia to beriem.

 

„So you gonna work to camp, why?“

Otázka na pasovej a dokladovej a vízovej a inej kontrole naraz.

„You look so sad.“

Týpek je ten černoch.

Asi prehliadol, že som Slovenka a asi nemá páru ani o tom, koľko trvá let z Kyjova do New York City J.

S úsmevom, snažím sa, aby nevyzeral teroristicky, odpovedám, že som iba unavená.

Siaham na dno svojej londýnskej zásoby slovíčok (vďaka Ti, Annabel) a aj to zaberá.

Bez odtlačkov a s prianím krásneho leta ma posiela preč.

Super. Ak mi niekde po ceste nad Grónskom nevyletel kufor z lietadla, cesta je viac než úspešná.

 

Nič, nič, nič.

A už sme pod nadvládou „staffu“ z Berkshire Hills Emanuel Camp a rútime sa busom po amerických cestách do kempu. Rada by som prirovnala tento americký bus, ale to je pod úroveň našej Karosy z roku 1952.

Zima je v ňom ako v gulagu, aj Eskimácka dedina je fajn prirovnanie.

 

A z busu rovno k stolu.

No, Židia si dali záležať a večera je veľmi dobrá.

(OK, poviem pravdu, mäso z konzervy a koláč z prášku a vody – ale fakt to chutilo!).

 

No a nasleduje to najlepšie!

Naše izby!

Ako Sonik povedala: „Ak by som nezažila intráky v Mlynskej doline, toto nedám.“

Súhlasím.

Vivat átriové domky z Mlynskej doliny z Bratislavy.

Prosím, nerekonštruujte ich. Je to dobrá škola do života.

Nadarmo sa tam nepíše „Akademická pôda“ J.

 

Takže: Posteľ zložená z troch matracov. Nejdem do detailov pre dobro Vaše aj moje. Komoda ako z amerikánskeho filmu. Rúčka zo šuflíka Vám po otvorení ostane v ruke a v šuflíku pozostatky hmyzu. (To ako fakt.)

Sprchy, chodby, poličky.

Nie.

Radšej nie.

Ale celé je to tu také americké.

Domy z plastodreva.

Čakáte niečo na úrovni a neviem, či toto je americká úroveň, či čo.

Martina, zobuď sa, si v campe, kdesi v horách, 160 míľ od New York City.

Sľubujem, na ubytovanie sa už sťažovať nebudem.

 

Záver prvého reportu:

Po troch dňoch som zabývaná a všetka zver sa so mnou skamarátila (nemali sme na výber, zdieľame spoločné priestory).

Začína mi všetko liezť pod kožu a ja si to začínam užívať.

Ticho, jazero a odraz mesiaca v ňom, zeleň, stromy a zajace a veveričky a vtáčiky a aj srnky!

 

So, let´s enjoy authentic american summer!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?