Ticho nie je absencia zvukov, ticho je priestor. Priestor, do ktoré

Autor: Martina Hodošiová | 19.12.2012 o 19:51 | Karma článku: 7,79 | Prečítané:  417x

  Keď som bola malá, myslela som si, že ľudia, ktorí práve kráčajú po meste alebo obedujú niekde v reštaurácii, robia čokoľvek a sú pri tom sami, nemajú kamarátov, sú nespoločenskí a zrejme ich nikto nemá rád. Takto na mňa pôsobili. Veď ten, kto je ľudský, priateľský a pohoďák, predsa nemôže byť nikdy sám.  

Som rada, že táto moja teória je chybná skoro úplne. Som rada, že to tak v skutočnosti veľmi nie je. A vôbec mi nevadí, že som mala tento názor. Som vďačná, že mi bolo ukázané, ako veľmi som sa mýlila.

Niekedy sa stalo, že som nemala ísť s kým na obed, zo školy na autobus, alebo si v triede ku mne nikto nesadol. Celý ten čas, keď som bola sama, presviedčala som sa, že vo mne musí byť veľká chyba. Že ma zrejme ľudia nemajú radi, že je na mne niečo, čo im dáva najavo, že som zlá a podobne. Škoda, že som ten čas nevyužila plnohodnotnejšie.

Počas posledného roka, keď som bola preč z domova, veľmi často sa mi stávalo, že som bola sama. Áno, bolo to tým, že som v cudzine nikoho nepoznala a ťažko sa mi nadväzovali nové kontakty. Veľa krát som sa týrala myšlienkou, že nestojím za nič, keď musím ísť do mesta sama a nie som schopná tam niekoho stiahnuť so sebou.

Pomaly som si na to zvykala. Ale ovocie celého toho som si uvedomila až trocha neskôr.

Počas tých osamelých chvíľ som sa veľa so samou sebou rozprávala. Konfrontovala som veci a situácie so svojim vnútrom a tak sa ono samo stalo mojím spoločníkom všade tam, kde som šla.

No, to vlastne iba ja som si myslela, že je to moje vnútro a moje myšlienky.

Keď som v tej cudzine spoznala nových ľudí a začala sa s nimi stretávať, cítila som sa omnoho lepšie. Už sa vo mne neobjavovali otázky, či som až taká zlá, nepríjemná... Vážila som si každú sekundu, keď som bola s niekým, zdieľala s ním moje názory a cítila, že mu na mne záleží.

Avšak stále bol môj voľný čas rozdelený na ten „s niekým“ a na ten „iba ja“.

Vrátila som sa domov.

Začala chodiť do školy.

Stretávala som a stretávam stále neskutočné množstvo ľudí.

No už po veľmi krátkom období som prišla na to, že niečo nie je v poriadku.

Ľudia boli a sú fajn.

V nich asi problém nebol.

Kde potom?

Niečo, niekto mi chýbali.

Kto?

Čo?

Uvažovala som, kde sa môj život zmenil a prečo nie som spokojná aj keď mám to, po čom som vždy túžila.

 

Chýbala som si ja sama a chvíle, keď som opustená kráčala ulicami. Vdychovala tú typickú vôňu, pozastavila som sa, kde som sa chcela a nikomu som to nemusela vysvetľovať.

Chýbal mi ten čas, keď som si triedila myšlienky v hlave, spájala skutočnosti a vyhadzovala nepotrebnosti. (Som veľký pedant, prosím.)

 

To bola moja prvotná teória.

 

Avšak pravda je len o kúsok od nej vzdialená.

Áno, chýbala som si ja sama a moje ja.

 

Ale v skutočnosti mi oveľa oveľa oveľa viac chýbali chvíle, ktoré som pred tým bola zvyknutá tráviť s Ním. To On bol to moje ja, vnútro.

 

Vtedy, keď som si myslela, že mojím najlepším kamošom som ja a to čo je vo mne, mýlila som sa.

To On bol ten, s kým som sa rozprávala, zdieľala svoje názory a pýtala sa na tie Jeho.

To On bol ten, ktorý ma sprevádzal tichými ulicami a vdychoval so mnou ten typický krásny vzduch. To všetko bola Jeho práca.

Taká krásna.

Dokonalá.

 

Preto dnes, keď som stále obklopená ľuďmi, kamarátmi a spolužiakmi, cítim, že musím na chvíľku odísť. Iba na chvíľu sa vzdialiť a robiť to, čo ma tak upokojuje.

Bezcieľne sa prechádzať, užívať si ľudské ticho a naplno sa oddať tomu Jeho tichu.

Tak úplne inému, plnohodnotnému, naplňujúcemu, uzdravovaciemu..

 

Dnes, keď vidím ľudí ísť samotných, v hĺbke si pomyslím, že sú ako ja a mnohí iní. Že sa naplno oddávajú Jeho tichu a pokoju.

Ktoré ja tak milujem.

 

Božiemu tichu a pokoju.

 

 

SKÚSME CEZ VIANOCE ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?